Prvé, čo nám padlo do oka, keď sme sa blížili do cieľa našej cesty, boli veľmi pekné lesy, už na prvý pohľad iné, ako obvykle vidíte u nás, pestré, zjavne dýchajúce životom. Musím povedať, že tak na nás pôsobili počas celého nášho pobytu. Nestratili svoj punc nedotknuteľnosti a krásy ani pri bližšom pohľade. A hoci nám počasie veľmi neprialo, ukázali nám aspoň časť zo svojej krásy.
Mŕtve drevo v poľskom parku slúži nielen ako významný zdroj živín.
Pri našich vychádzkach sme narážali na množstvo stôp rôznych zvierat (majestátne zubry nevynímajúc) svedčiacich o tom, že tamojšie lesy sú nielen krásne, ale i živé.
Pôvodní obyvatelia lesov v poľských parkoch majú prioritu pred ťažbou dreva.
Na každom kroku sme nachádzali u nás tak vzácne bobrie priehrady okrášlené bobrími "palácmi". Jedna ma však obzvlášť prekvapila. Bol som trošku ohúrený a tak keď som ju uvidel, hneď som siahol po fotoaparáte. Pozerajúc do hľadáčika mi na tej fotografii niečo nesedelo. A vtedy mi to došlo a začal som sa smiať. Zaujal ma ten rezbársky výtvor majstrov bobrov a ich úmorná snaha o prehryznutie kmeňov stromov za účelom zaobstarania si potravy pred tuhou zimou. Na tom by nič tak zvláštne nebolo, to predsa robí každý normálny bobor. Ale tento úplne normálny nebol, ten si nakoniec pomohol s motorovou pílou. A keď som si to uvedomil, začal som sa smiať. U nás by im tie stromy lesníci odpílili a speňažili a tam si niekto dal tú námahu, že zobral motorovú pílu a bobrom pomohol zaobstarať si potravu na zimu.
Na území poľských parkov majú bobry zelenú. Stretávali sme sa s ich veľdielami na každom kroku.
Panoramatické fotografie bobrích hrádzí si môžete prezrieť kliknutím na obrázok.
Nič však nie je ideálne. Aj poľské národné parky sa boria s problémami. Jeden taký som si uvedomil, keď sme z diaľky uvideli les, kde pomedzi zdravé stromy bolo popadané množstvo odpílených stromov. Tak to z diaľky pôsobilo. Pripomínalo to u nás známe prerezávky, kedy sa prerieďujú husto nasadené smreky. Až keď sme prišli bližšie, uvedomili sme si, že o žiadnu prerezávku nejde. Tie popadané stromy boli prevažne borovice, ktoré nevydržali váhu ťažkého snehu a zlomili sa ako zápalky. Mnohé boli vplyvom snehu a vetra vyvrátené aj s koreňmi. Čo ma ale prekvapilo najviac, bolo to, že hoci celá kalamita ležala hneď vedľa cesty, nikto s ňou nič nerobil. A keď som sa na to pýtal domáceho lesníka, tak mi povedal, že s tým ani nič robiť neplánujú, že to všetko zostane na prírodu. A vtedy som si uvedomil ten rozdiel v prístupe.
Snehová a vetrová kalamita zostanú v poľských parkoch nespracované. Vytvorí sa tým zásoba "mŕtveho dreva" slúžiaca ako úkryty pre živočíchy, ale aj ako významný zdroj živín nielen pre živočíchy žijúce v lese, ale aj pre samotný les. Vyťažením kalamity by okrem ochudobnenia lesa o živiny a úkryty z popadaných stromov došlo aj k poškodeniu mladých stromčekov - semenáčikov v podraste.
Nedalo mi to a po návrate domov som si sadol za počítač a dal som si zobraziť satelitné snímky (Google Maps) národných parkov, ktoré som mal možnosť navštíviť a porovnal som ich so satelitnými zábermi našich parkov. Rozdiely v prístupe sú evidentné už na prvý pohľad.
V turistickom sprievodcovi som sa dočítal, že Cisniansko-Wetlinski Park Krajoobrazovy zodpovedá úrovňou ochrany našim chráneným krajinným oblastiam, čiže zhruba stupňu ochrany 2 u nás. Druhý stupeň je druhý najnižší z našich piatich stupňov ochrany. Do druhého stupňa ochrany prináležia aj tzv. ochranné pásma našich národných parkov (TANAP, NAPANT a pod.).
Poďme si to teda porovnať. Ako prvé som si náhodne vybral kúsok územia parku Cisniansko-Wetlinski Park Krajoobrazovy, teda úroveň ochrany zodpovedajúcu cca stupňu 2 u nás.
Prihraničné poľské parky sú z pohľadu satelitu len málo poškodené ľudskou činnosťou a ťažbou dreva.
Už na prvý pohľad je jasné, že na mape nevidíte prakticky žiadne holoruby a ani hustú sieť lesných ciest, či takzvaných protipožiarnych pásov.
Pre porovnanie si môžme zobrať satelitné snímky z CHKO Poľana:
Niektoré plochy v CHKO Poľana pripomínajú mesačnú krajinu. Alebo z ochranného pásma Národného parku Nízke Tatry:
Národný park Nízke Tatry nie je na tom o nič lepšie (skôr horšie). Tatranský Národný Park (TANAP) postihla drevorubačská kalamita rovnako ako iné parky u nás:
Rozdiel v prístupe k ochrane území u nás a v Poľsku vám bude jasný už v hraničnom pásme:
Hoci ide o ten istý horský masív, v pravej časti vidíte takmer nedotknuté lesy na poľskej strane a stopy po holoruboch a cestách na slovenskej strane - v ľavej časti. Hrebeňom vedie štátna hranica.
Napriek tomu, že ochrana chránených území je u nás v žalostnom stave, pripravená zonácia tatranského národného parku z dielne Ministerstva životného prostredia má tento stav ešte výrazne zhoršiť.
Preto chcem týmto poprosiť každého z Vás, ktorému na stave našej prírody záleží, podporte aj Vy svojou účasťou protestnú stanovačku proti navrhovanej zonácii Vysokých Tatier na Námestí SNP v Bratislave v piatok a sobotu, 23 a 24 apríla 2010.
Tí z Vás, ktorí sa nemôžete protestnej akcie zúčastniť osobne, môžete zabrániť zničeniu najstaršieho slovenského národného parku podpisom medzinárodnej petície adresovanej vláde Slovenskej republiky.
Bieszczadska veverička bezradne čakajúca na príchod lepších správ, pre prírodu, zo Slovenska.
