Rozprávanie o medveďoch

Autor: Milan Hraško | 29.9.2009 o 8:33 | Karma článku: 15,04 | Prečítané:  4828x

Stretol sa s medveďmi už viac ako tristokrát. Dnes sa budeme rozprávať o medveďoch s ekológom Ing. Erikom Balážom.

 foto Milan Hraško

Erik, ako sa dá stretnúť s medveďmi viac ako tristokrát? Počítaš to ešte?

Pravdupovediac to už nepočítam. Tristo ich bolo asi pred rokom a vtedy som prestal počítať. Ako sa to dá? Treba tráviť veľa času tam, kde žijú medvede, treba si všímať stopy, trus, medvedie stromy (Stromy, ktorými si medvede označujú svoje teritória. Poznámka autora.) a všetky známky ich pobytu. Keď zistíte čím sa živia, kde a kedy sa pohybujú, ide to ľahšie. Aj tak však musíte stráviť v teréne stovky dní a nocí. Ani ja nevidím medvede každý deň, aj keď občas ich je aj 10 za deň. Medvede, tak ako všetky divé zvieratá, sa správajú ťažko predvídateľne a tak nemôžete mať nikdy istotu, že ich nájdete. Ak boli vlani v septembri na nejakom mieste, tohto roku už môžu byť inde. 

Niektorí ľudia majú z medveďov až panický strach. Sám mám pred medveďmi rešpekt. Napriek tomu chodím často do prírody, fotografujem v ich teritóriách a som si vedomý ich prítomnosti. Čo by si poradil ľuďom, čo sa medveďov boja? Ako by sa mali správať, aby sa vyhli stretnutiu?

V prvom rade chcem povedať, že je škoda, keď sa v súvislosti s medveďmi hovorí takmer výlučne len o ich nebezpečenstve pre človeka. Mňa na medveďoch zaujíma mnoho iných vecí a keď som v lese, často v ich blízkosti, nevnímam ich ako hrozbu. Medveď samozrejme môže napadnúť človeka za určitých veľmi špecifických okolností (väčšinou zapríčinených samotným človekom). V územiach, kde žijú medvede, jednoducho treba počítať s tým, že sa s nimi môžete stretnúť. Ak sa však tomu chcete vyhnúť za každú cenu, pomôže hlasné rozprávanie. Nemusíte však rozprávať celý čas ako ste v lese, stačí ak to urobíte na miestach so zhoršenou viditeľnosťou, v húštinách alebo v skalách.

A ako sa zachovať, keď už ku stretnutiu s medveďom príde? Absolvoval si veľmi veľa stretnutí s medveďmi rôznej veľkosti, veku a pohlavia, určite máš veľa skúseností a dokážeš čitateľom poradiť.

Poviem ako sa správam ja. Väčšinou chodím po lese veľmi obozretne a medvede zbadám skôr ako oni mňa. Často pri hľadaní potravy fučia (čuchom vyhľadávajú potravu), počujem praskanie konárikov a podobne. Potom ich v tichosti pozorujem. Ak idú príliš blízko a nechcem ich vyrušiť, potichu sa stiahnem preč. Keď ich chcem filmovať a chcem využiť príležitosť na dobrý záber, nechám medvede prísť dosť blízko. Ak je to samostatný medveď, tak aj na vzdialenosť 5 metrov. Ak ma medveď stále necíti, potom ho na seba upozorním hlasom (nie však krikom, aby sa príliš nezľakol !). Vtedy medveď ihneď odskočí. Ak takto pozorujem medvedicu s mláďatami, obyčajne ju na seba upozorním skôr, už na vzdialenosť 20 – 30 metrov. Občas sa stane, že medveďa nezbadám a zrazu stojím blízko vedľa neho. Vtedy ma medveď môže považovať za agresora, zľakne sa a (najmä ak je to medvedica), môže sa postaviť na obranu. To znamená, že hneď neutečie, fučí alebo aj „reve“, ale neútočí. Vtedy je dôležité ukázať, že nemáte zlé úmysly a že ste tu len náhodou, nedopatrením. Preto sklopím zrak, nepozerám sa priamo na medveďa a pomaly cúvam alebo počkám kým medveď sám odíde. Táto stratégia naozaj funguje veľmi dobre aj vo vypätých situáciách, napríklad pri medveďom brlohu, keď sú vo vnútri mláďatá. Veľakrát som však počul o prípadoch, kedy v podobnej situácii začal poľovník strieľať do vzduchu, aby medveďa odplašil a nedopadlo to dobre. Výstrel, krik či rozhadzovanie rukami medveďa nepresvedčia o vašich dobrých úmysloch a cíti sa ešte viac ohrozený.

Veľa sa hovorí a píše o nebezpečnosti medvedíc s mláďatami. Ja som mal možnosť vidieť niekoľko Tvojich záberov práve medvedíc s mláďatami. Dokonca som videl video, ako sa mláďatá šmýkajú na snehu spolu s medvedicou. Ako je to teda s nebezpečnosťou vodiacich medvedíc?

Len pre úplnosť, ten záber so šmýkajúcimi sa medvieďatami urobil môj partner Robert Rajchl, s ktorým spolupracujem na filme o medveďoch. Medvedice tiež nie sú také nebezpečné, ako by sa zdalo podľa správ v médiách. Zažil som s nimi viacero stretnutí na veľmi blízku vzdialenosť a nikdy sa mi nič nestalo. V prvom rade treba dodržať tie zásady, o ktorých som už hovoril. Je však pravda, že pri medvediciach s mláďatami treba byť opatrnejší. Ak ich  zbadáte, je dobré ustúpiť tým smerom, odkiaľ ste prišli. Medvieďatá môžu byť totiž rozlezené po lese. S najväčšou pravdepodobnosťou však nebudú tam, odkiaľ ste prišli, pretože by ste ich už videli alebo by vás zacítili ony. Niekedy sa môže stať, že v lese zbadáte najskôr len mláďa a medvedicu nevidíte. Neznamená to však, že tam nie je. Netreba preto utekať za roztomilým mláďatkom, aby ste ho mohli odfotiť ako to urobilo pár dobrodruhov...

Áno, sám poznám podobný príbeh zo svojho okolia, kedy poľovník uvidel mláďa a chcel ho chytiť. Ako poľovník by mohol vedieť, že medvedica pravdepodobne nebude ďaleko. Našťastie to v tomto prípade skončilo iba pár škrabancami.

Vo všeobecnosti platí, že nie je vhodné z prírody brať mláďatá rôznych druhov zvierat. V drvivej väčšine prípadov len matka nie je nablízku a určite by sa k nim vrátila.

Všimol som si, že napriek tomu, že medveď je šelma schopná človeka v krátkom čase usmrtiť, väčšina zranení spôsobená medveďmi je síce vážnych, ale zjavne nejde o útoky s úmyslom usmrtiť. Čím to je?

Ja by som ani nepovedal, že väčšina „napadnutí“ je vážnych. O tých vážnych sa len hovorí viac, ako o tých, keď medveď síce človeka napadne, ale na tele mu zostane len pár škrabancov. Mne to pripadá akoby medveď len potreboval niekam uniknúť a pritom do človeka sotí, prípadne ho raz pohryzie a utečie. K vážnejším zraneniam zrejme dochádza najmä vtedy, ak medveď z nejakých dôvodov  nemôže hneď uniknúť alebo je postrelený. Môže sa napríklad stať, že medvieďatá vylezú na strom, človek netuší kde sú a medvedica čaká kým zlezú dole. Človek môže nechtiac ustupovať smerom k mláďatám a medvedica sa ho snaží zastaviť. Ak sa človek po prvom útoku postaví, medveď môže zaútočiť znova. Preto sa v prípade útoku medveďa odporúča ležať dovtedy, kým medveď naozaj neodíde. 

Ktoré situácie a ktoré medvede sú pre človeka najnebezpečnejšie?

V rebríčku nebezpečných situácií jednoznačne vyhrávajú spoločné poľovačky, pri ktorých desiatky (niekedy až stovky) poľovníkov nadháňajú zver smerom k strelcom. Keď sa do pohonu dostanú medvede, čo sa stáva celkom bežne, nemajú ako uniknúť. Medvieďatá často vylezú na strom a nikto z ľudí o tom ani netuší. Medvedica sa bojí opustiť mláďatá, všade je krik, brechajúce psy, výstrely,... Niektoré medvede pritom bývajú postrelené, pretože si ich poľovníci zmýlia s diviakom.  Čuduje sa niekto, že za takýchto okolností medveď napadne človeka? Spoločné poľovačky by mali byť v areáli výskytu medveďa jednoznačne zakázané. Predišlo by sa tak možno až polovici napadnutí, vrátane tých najvážnejších.
Na druhom mieste stoja takzvané kontajnerové medvede, ktoré sa začnú priživovať na odpadkoch, stratia plachosť a nakoniec sa násilným spôsobom dožadujú potravy od ľudí. Aj v tomto prípade je riešenie veľmi jednoduché. Stačí zabrániť medveďom, aby sa dostali k odpadkom a žiadne kontajnerové medvede nebudú. Bohužiaľ, realitou ostáva množstvo preplnených a nezabezpečených kontajnerov.  

Ľudia si často myslia, že medveď je mäsožravá šelma útočiaca na ľudí. Pri svojich potulkách často nachádzam stopy po ich aktivite. Mňa osobne dosť prekvapil ich "životný štýl". Na jar nachádzam rozhrabané mraveniská, povyvracané skaly, staré pne, na ktorých sú stopy po zuboch a pazúroch. V lete sú to vyhrabané plásty, obhryzené rastliny a dokonca trus plný pšeničných zŕn. Sám som mal možnosť niekoľkokrát pozorovať medvede ako sa pasú na kvetoch a na tráve. Vo mne to skôr budí dojem, že tie veľké pazúry sú určené viac na hrabanie v zemi ako na lov.

Je to presne tak. U nás sa medvede živia z viac ako 90% rastlinnou potravou, ktorá sa líši podľa toho, kde čo medveď nájde. U nás to môžu byť najčastejšie rôzne byliny, čučoriedky, maliny, bukvice, žalude, kukurica či ovocie z opustených sadov. Zo živočíšnej potravy prevláda hmyz, najmä larvy mravcov a ôs. K jeleňovi sa medveď dostane len výnimočne, najčastejšie vtedy, ak ho ulovia vlci a on sa priživí na kadáveri. U nás v Tatrách nachádzam v truse medveďa častejšie srsť z iného medveďa ako srsť z jeleňa. Väčšie samce totiž napádajú mláďatá a mladšie samce, pričom ich niekedy usmrtia a samozrejme aj zožerú.

Pasúci sa medveď
foto Milan Hraško

V médiach sa často objavujú správy o tom, že medvede sú premnožené. Ja som si všimol, že sa o tom zvyčajne vyjadrujú ľudia, čo o medveďoch až tak veľa nevedia. Veľakrát sú to len náhodní okoloidúci, starostovia obcí, ale občas sa nájdu aj zoológovia. Čo si o tom myslíš ty, sú medvede premnožené?

Najskôr by musel niekto odpovedať na otázku čo to znamená, že je niečo premnožené. Každý si toto slovné spojenie vysvetľuje a aj používa po svojom. Viackrát som napríklad počul, že niekde niekto videl medveďa (možno prvýkrát v živote) a hneď hovoril o premnožení. V ekologickom zmysle medvede určite premnožené nie sú.

Pokiaľ tu s nami medvede budú žiť, budeme sa s nimi stretávať a oni budú schádzať aj do nižších polôh a do kukuričných polí. Zabrali sme už príliš veľa miesta a len plošne obmedzené vysoké hory nedokážu uživiť zviera, ktoré potrebuje obrovský priestor a veľa potravy. Budeme sa musieť rozhodnúť, či budeme medvede vo svojej blízkosti akceptovať a naučíme sa s nimi žiť alebo im vyhlásime vojnu.
Meradlom by nemali byť stretnutia s medveďmi, ktoré nikomu neškodia či surové počty medveďov, ale reálne množstvo konfliktov. Ak sú niekde problémy, môžeme ich riešiť. Odstrel je dosť primitívny spôsob, ktorý navyše vyrieši problémy len zriedka. Ak sú niekde problémy s kontajnerovými medveďmi, je potrebné zabrániť medveďom dostať sa k odpadom a konflikty vymiznú. Ak zastrelíte medveďa, na druhý rok príde ku kontajnerom ďalší a problém pretrváva. Je potrebné, aby štát podporoval účinnú ochranu poľnohospodárskych kultúr a dobytka, zakázať spoločné poľovačky v areáli medveďov a tiež ich prikrmovanie (medvede žerú aj potravu určenú pre jelene a diviaky).
Prikrmovanie jeleňov a diviakov je do decembra (kedy idú medvede spať) úplne zbytočné, pretože potravy je ešte v prírode dosť. Prikrmujú sa tak medvede, ktoré majú vďaka tomu viac mláďat a viac ich aj prežíva do dospelosti.

Môže byť nevhodné prikrmovanie za určitých okolností zdrojom vzniku „kontajnerových“ medveďov? Nemôže si medveď spojiť zdroj potravy s pachom človeka a postupne takto strácať plachosť?

Určite. Ide však skôr o to, že medveď si odvykne hľadať potravu v prirodzenom prostredí. Medzi umelým prikrmovaním a smetiskom už potom nie je až taký rozdiel.

Médiá často preberajú rétoriku poľovníkov. Moje osobné skúsenosti mi však hovoria, že vysoké percento poľovníkov o živote medveďov veľa nevie. I v poľovníckych radoch často prevládajú fámy a strach. Ako vnímaš rôzne fámy o medveďoch?

Reálny medveď je od jeho obrazu v našich hlavách veľmi vzdialený. Netýka sa to len poľovníkov, ale aj obyčajných ľudí a aj ja osobne silne pociťujem, že vo svojom vnútri musím stále bojovať s predsudkami o medveďoch. Od mladosti človek počúva rôzne veci, najmä z médií a na základe nich si vytvára obraz o medveďovi. Ten však so skutočnosťou nemá skoro nič spoločné. Aj ja keď pozorujem živého medveďa, dívam sa na neho cez filter svojich predsudkov. Keď trávim s medveďmi veľa času, cítim, že ten filter ustupuje a ja vidím aspoň trochu reálnejší obraz.
Je tu ale aj ďalší problém. My sme ľudia a medveď je medveď. Našimi zmyslami, rozumom a celým telom sa natoľko líšime od medveďov, že ich ani pri najlepšom vedomí nebudeme nikdy môcť plne pochopiť. To by sme sa museli stať medveďom.
Problém „zahmleného videnia“ sa prakticky úplne vyriešiť nedá. Hmla ale môže byť rôzne hustá. Niekedy mám pocit, že nevidíme ani meter pred seba. 

V TANAP-e sa pred nedávnom spustil projekt na monitorovanie pohybu medveďov pomocou GPS. Ty naopak sleduješ medvede priamo v teréne. V čom vidíš výhody a nevýhody oboch metód?

Jeden biológ mi raz rozprával, ako bol pri odchyte medveďa kvôli telemetrii. Hovoril mi o skľučujúcom strachu v medvedích očiach. Pre divé zviera je uviaznutie v klietke a následný blízky kontakt s človekom neuveriteľne stresujúce. Už len kvôli tomu by som sa takýmto projektom radšej vyhol. Telemetriu navyše už v Tatrách robili Poliaci. Výsledky existujú a preto si nemyslím, že za telemetriou v Tatrách sú vedecké dôvody. Skôr tu vidím prepojenie na spoločnosť Stunning Slovakia, ktorá do Tatier vodí za medveďmi turistov. Nakoniec, práve táto spoločnosť zakúpila telemetrické obojky a telemetrické sledovanie medveďov umožní zatraktívniť ich biznis.
Sú tu však aj ďalšie súvislosti. Telemetrické sledovanie prináša len množstvo informácií o pohybe medveďov, ale prakticky nič viac. Viete, že medveď prešiel odniekiaľ niekam, ale neviete prečo. Keď nie ste v teréne, nechápete, že odišiel na zdochlinu jeleňa strhnutého vlkmi alebo za samicou v čase ruje. Mnoho podobných vecí si môžete dať do kontextu len vtedy, ak trávite veľa času priamo v teréne. Preto si myslím, že terénny výskum sa nedá nahradiť telemetriou ani inými sofistikovanými metódami.  

Viem o Tebe, že okrem účasti na rôznych projektoch, prednáškach a podobne, píšeš aj knihu a spolupracuješ na filme o medveďoch. Môžeš čitateľom prezradiť o čo pôjde, prípadne poskytnúť nejakú ukážku?

S projektom práve finišujeme a ja dúfam, že začiatkom novembra bude film aj knižka k dispozícii verejnosti. Prostredníctvom nich chceme predstaviť pravú tatranskú divočinu z Tichej a Kôprovej doliny. Budú v nich fantastické zábery (v knihe fotografie) medveďov, ale aj ostatných divokých zvierat Tatier, horských pralesov, vysokých štítov vynárajúcich sa z hmiel,...
Budú tam naše autentické zážitky s medveďmi, medvieďatá hrajúce sa na snehových poliach, cicajúce mlieko, veľké samce hľadajúce rujné medvedice, ale aj rôzne ekologické súvislosti, pretože medveď nie je odtrhnutý od prostredia, v ktorom žije. Dúfame, že projekt pomôže lepšiemu pochopeniu medveďov a divokej prírody.
Pekné obrázky a zábery si môžete pozrieť na stránke www.tichawilderness.com

Erik, ďakujem za ochotu zodpovedať moje zvedavé otázky. Verím, že nám Tvoje odpovede pomôžu lepšie poznať tieto naše vzácne a impozantné šelmy a rovnako nám pomôžu aspoň z časti eliminovať naše predsudky voči nim.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Chorvátsky hlásateľ Slovákom: Prepáčte za tri góly

Góly padli po hlúpych chybách, tvrdil Škriniar.

PÍŠE MIKULÁŠ DZURINDA

Nie sme spokojní, aj keď to najdôležitejšie z Novembra sme dosiahli

Zabudli sme na hodnoty aj na slušnosť.


Už ste čítali?